Keď človek uveril, že vojna naozaj skončila...

Zo spomienok  na statočného otca lesníka a bojovníka za slobodu.

Hrdinovia, vojnoví veteráni a bojovníci za slobodu v II. svetovej vojne, v boji proti nenávidenému fašizmu, postupne odchádzajú, ale  mnohí ostávajú medzi nami v pamätiach ich potomkov, ktorí pokračujú a zachovávajú   ich bojové tradície pre ďalšie generácie.  Aj my, ako rodina, spomíname  so svojimi súrodencami aký bol náš  otec bol , ako si ho pamätáme.  

V prvý deň Nového roka 2021,  by sa dožil náš otec Vazil Barvirčák 100 rokov. Na prvý pohľad by sa to všetko  zdalo, ako  nič nezvyčajné, ale toto výročie v nás vyvoláva o čosi  niečo viac, než spomienku na otca.

Patril  do  generácie, ktorej život práve začínal, na prahu  štyridsiatych rokov a nečakane sa ocitla uprostred nezmyselného zabíjania, bratovražedného vyhladzovania národov, uprostred každodennej smrti. Plačúce matky, siroty, vdovy nechápali prečo ? Mladí muži, otcovia či študujúci synovia sa nečakane ocitli na neznámom bitevnom poli, ktoré zaplavili milióny nešťastných, zomierajúcich a neskúsených vojakov, len preto lebo šialenstvo malo prednosť.

Náš otec bol  vo veku, keď mladý človek rozmýšľal o svojom živote, dostával príležitosť študovať, pracovať tvoriť a spoznávať tento svet podľa vlastných predstav. Pochádzal zo severovýchodného Slovenska, oblasť medzi Humenným a Medzilaborcami (obec Radvaň nad Laborcom), kraj obklopený lesnými porastmi kde na dosah ruky sa rozprestiera (aj dnes) národný park Poloniny ako aj Laborecká vrchovina. On svoju predstavu o budúcnosti  sústreďoval na okolie domova, na lesníctvo, čo sa mu aj podarilo. Stal sa študentom Štátnej školy pre lesných hájnikov v Žarnovici, ktorú úspešne ukončil v roku 1943. V štúdiu paralelne pokračoval a navštevoval aj Odbornú horársku školu v Liptovskom Hrádku.    Žiaľ vojnové roky nedovolili  jemu a celej  tejto generácii naplniť predstavy o živote. Čerství absolventi odborných škôl sa nečakane ocitli v kasárenských priestoroch, aby mohli byť odvelení na tzv. ruský front. Odborné učebnice vymenili za bojové zbrane, ktoré sa na dlhé mesiace stali jediným nástrojom, ktorý potrebovali.  A to bol aj prípad nášho otca.

Prvé vojenské skúsenosti nadobúdal   v Novom meste nad Váhom, kde absolvoval nevyhnutný prvý vojenský výcvik. Tam  si veľmi dobré zapamätal  radu štábneho kapitána Horáčka, ktorý povedal,  že  : „prvá rana a zásah“  ..

Prvý skutočný vojnový krst zažíval už na cudzom území, ktoré bolo   ťažké opísať, ale ešte ťažšie zabudnúť. Mladší vojaci boli väčšinou zaradení k tzv.. „vysunutým hliadkam“, od ktorých sa očakávala najlepšia informovanosť a spoľahlivosť. Všetci vedeli, že sú vystavení,  najväčšiemu nebezpečenstvu, ale napriek tomu bojové úlohy statočne plnili.

Po pričlenení do I. Československého armádneho zboru, ktorému velil Ludvík Svoboda,  náš otec bol pridelený k brigádnemu prieskumu. Dostali sa na poľské územie, do priestorov  okolia Krosna, čo malo bojovej skupine umožniť postup presunu cez preskúmané územie na Duklu a Dukelský priesmyk. Boje o Duklu zostanú navždy samostatnou kapitolou 2. svetovej vojny. Bojová stratégia nepoznala dňa ani noci. Len za tmy bolo možné plniť prieskumné úlohy. Postup spočíval v približovaní sa z lesa k obydliam, ktoré boli obsadené fašistami. „Ako mátohy sme sa nocou pohybovali v maskovacích plášťoch“, hovoril otec.

V brigádnom prieskume sa stretli aj iné národnosti. Ich nepriateľ i cieľ bol rovnaký. Len ťažko sa dali vymazať z pamäte krutosti, ktoré boli súčasťou každého dňa. Mŕtvych nenechávali na bojisku. Museli byť prepravení tak ako živí. Prejav pocty.

Nedá sa zabudnúť, ako náš otec aj v čase mieru zo spánku „bojoval“. Volal bývalých spolubojovníkov po mene – Bačkur, Štefečuk, Halic,... Psychológovia neboli, krutosti zostávali.

Boje o Dukelský priesmyk neznamenali koniec. Jeseň v roku 1944 sa niesla v znamení krvi a smrti. Bolo potrebné oslobodiť aj okolité dediny. Ako člen I. čsl. armádnej brigády sa zúčastnil  na oslobodzovaní Zborova a Dlhej Lúky. Práve tam, raz pri nočnej akcii stretol vojaka Stašeka, spolužiaka z lesníckej školy v Žarnovici i Hrádku. Krátke objatie a radosť, že ešte žijú ...

Bojová cesta však pokračovala ďalej smerom na Prešov, Branisko, Poprad. Otec sa zúčastnil  ťažkých bojov o Kežmarok, Liptovský Mikuláš a Ružomberok. Práve tu pri obci Bobrovec bol ranený do obidvoch nôh. . Ani ďalšie zranenie nenechalo dlho na seba čakať. Pri Trstenej mu črepiny granátu vážne zranili dlaň pravej ruky. Naučil sa však žiť s ochromenými troma prstami.

Ako príslušník 1. čs. armádneho . zboru bol aj príslušníkom Spojovacieho práporu 9. telef. roty a to v čase od 28.11.1944 do 18. júna 1945.

Cesta do Prahy ešte trvala dlho. Účasť na oslobodzovaní Prahy mala svoje špecifické nebezpečenstva. Skupinky fašistickej armády striehli v utajených zákutiach a odmietali opustiť svoje bojové postavenia.

Po oslobodení  Prahy nasledovali Karlové Vary, kde ako príslušník  I. čsl. armádneho zboru zakladal tzv. Národné výbory.

Krutá vojna skončila, jej dôsledky ešte dlho bolo potrebné znášať.  Spomienky nášho otca  na Duklu a na  ťažké boje   už nikdy z jeho pamäti nevymizli. . Väzby na živých i mŕtvych tam navždy zostali. Každoročné októbrové stretnutia na Dukle niesli so sebou zmes smútku i radosti. Smútok za tými, ktorí už nikdy neprídu a radosť pri tých, ktorí ešte prišli.

Prišli povojnové roky a život  postupne dostával ľudskú tvár. Stačilo málo rokov a do života vstúpili nové pracovné povinnosti, nové známosti aj radosti zo založenia si rodiny.

Čaro domova bolo neodmysliteľné bez detského smiechu, bez detských radosti z novej hračky, bez školských úspechov svojich potomkov.

Vrátil sa k svojmu pôvodnému lesníckemu povolaniu a čakali ho  prvé  pracovné povinností, ktoré ho viazali k Vysokým Tatrám. Nám zostali krásne spomienky na Bielovodskú dolinu, Kežmarské Žľaby či Tatranské Matliare.

Vtedajší budovateľský duch však presúval potrebných pracovníkov aj na iné miesta. Takto náš otec sa stal vedúcim polesia vo východoslovenskej obci Livov, známej svojim partizánskym hnutím v oblasti Čerhovského pohoria počas II. sv. vojny. Zachoval sa tam do  dnes už obnovený poľný lazaret, kde sa liečili sovietski partizáni. Táto oblasť nášmu otcovi bola srdcu blízka a nám  dodnes ostávajú  pekné spomienky na krásnu prírodu a milých, pracovitých, dobrosrdečných obyvateľov. Neskôr pracoval, ako vedúci polesia v obci Ortuťová a jeho posledné pracovisko bolo na lesnom úseku polesia Becherov kam sa už nikdy nevrátil.

Žiaľ život zvykne niekedy aj viackrát ukázať svoju nemilosrdnosť. V čase produktívneho veku sa u otca prejavilo ochorenie nezlučiteľné so životom. a vo  veku 55 rokov náš otec odišiel od nás navždy.

Veril v spravodlivosť a s úctou mu venujeme tichu spomienku pri každej príležitosti a významnom výročí. Zostali nám pamätí  aj  jeho pamätne slova a  medaily, ktoré mu boli udelené prezidentom republiky a to v rokoch 1959,   pamätná medaila v boji na Dukle a v roku 1964 k 20 výročiu SNP za aktívnu činnosti v boji proti fašizmu a pamätnú plaketu pri príležitosti 50. výročia vzniku ČSR. 

S úctou mu venujeme tichú spomienku.

Súrodenci
Barvirčákovi
12/2020

 

 

                                                                                                               

 

 

    

    

 https://zamier.sk/assets/img/clanky/46-2.jpg  https://zamier.sk/assets/img/clanky/46-1.jpg